Chapter Text
𝐚𝐮𝐭𝐨𝐫 𝐝𝐢𝐳𝐚𝐣𝐧𝐮: veľmi pekne ďakujem láskavej 𝐃𝟑𝐒𝐈𝐑𝐄𝐒𝐈𝐖𝟒𝐍𝐓 za tento edit!
𝟏. 𝐍𝐄𝐙𝐍𝐀́𝐌𝐀 𝐒𝐎 𝐙𝐍𝐀́𝐌𝐎𝐔 𝐓𝐕𝐀́𝐑𝐎𝐔
Keď ponurá jeseň pohltila slnkom zaliate popoludnia a páľavu vystriedal chlad, ozval sa prízrak bolesti. Obloha sa svojím sfarbením ponášala na modriny. Ťažko bolo povedať, koľko je hodín. Od nehody v hoteli uplynuli štyri mesiace a Aki Hayakawa sa zotavil. Takmer. Pod rebrami mu zostala jazva, hrubá a na dotyk pevná ako uzol. Tlak fantómovej čepele určenej pre niekoho iného, zarazenej do jeho boku až po rukoväť, Akimu nedovolil zabudnúť. Kobenine široké oči, plné mrazivého šoku z pochopenia, sa mu často vynárali v mysli, než si ho opäť vzal k sebe spánok. V sluchoch mu zneli výkriky Diabla Večnosti. A spomienka na vrelú krv valiacu sa z rany mu stále spôsobovala nevoľnosť. Po prebudení mu lekári povedali, že má šťastie, že je nažive. Praskla mu slezina. Ak by sa hrot zapichol o pol centimetra hlbšie alebo by sa premrhala ešte jedna minúta navyše, mohlo by byť po všetkom. Štastie. To slovo chutilo zatuchlinou ako popol. Sestrička ho uistila, že jazva sa časom poddá a zmäkne. Jeho telo však nesúhlasilo. Aki vedel iba to, že nemá privilégium zomrieť, ale nemal potuchy, ako ísť ďalej. Prežitie sa mu zdalo ako zlyhanie.
Úrad Verejnej Bezpečnosti mu minulý týždeň povolil návrat do čiastočnej služby. Makima ho vyslala na prieskum kvôli diablovi, ktorý sa údajne usadil v temných zákutiach Tokia. Jeho totožnosť a stupeň nebezpečnosti zostávali neznáme. Väčšina by sa cítila dotknuto nejasnosťou jej rozkazov: Preverte Červenú štvrť, keďže ste dostali povolenie na čiastočnú službu, dobre? Sledujte vytýčenú oblasť, pátrajte, ale neupozorňujte na seba. Zatiaľ neboli hlásené žiadne obete, no dostali sme správy o nevysvetliteľných javoch.
Čiastočná služba, alebo inými slovami, ich zdvorilý spôsob, ako naznačiť, že mu nedôverujú s ničím dôležitým. Akoby jazda ulicami lemovanými hodinovými hotelmi, hosteska klubmi, masážnymi salónmi a inými pochybnými dierami bola menej namáhavá v porovnaní s bojom. Zahryzol si do jazyka. Samozrejme, že to urobil. Aki, ktorý sa stal viac tieňom než človekom, sa na túto úlohu hodil dokonale. Možno bol na pol ceste do záhuby a vnútorne prázdny, ale rád využil posledné zvyšky toho, čo mu zo seba zostalo. Poskytlo mu to dôvod prestať zízať na strop, čo bola nudná rutina, však nutná na to, aby si zachoval zdravý rozum. Aspoň tak mali spomienky menej priestoru na to, aby vyplávali na povrch ako utopené veci. V okamihu, keď sa jeho myšlienky stočili ku Kobeni, postrádali svoj predošlý hnev. Lovcova zášť voči nej pomaly utíchala a nahradila ju zvláštna zvedavosť o živote, vstriec ktorému vykročila. Niekoľko kolegov, vrátane Himeno, tvrdilo, že podala výpoveď a prerušila všetok kontakt, akoby Kobeni zmizla z povrchu Zeme.
Členovia ich tímu prijali slečninu výpoveď ako nevyhnutnú a viac sa ňou nezaoberali. Bola tou zabudnutou osobou na skupinových fotkách. Tou, ktorú mnohí namiesto jej mena oslovovali: Hej, ty! Tou, ktorú zabúdali pozvať na spoločný obed.
Asi to tak bude lepšie. Na túto prácu sa aj tak vôbec nehodila, pomyslel si.
Verejná Bezpečnosť bola vo svojej podstate systém zmáčaný krvou, hotový mlynček na mäso pohlcujúci svoje vlastné deti. Aki tomu chápal lepšie ako väčšina. Bez ohľadu na to, čo sa medzi nimi stalo, bol Aki rád, že Kobeni neskončila zabalená v pohrebnom vaku.
Neskôr v ten deň sa štvrť, kde sa všetci práve začali prebúdzať do noci, rozplynula do šmuhy horúčkovitých ružových a desných fialových odtieňov, sprevádzaných tlmeným dunením hudby. Tá štvrť nikdy nespala, tobôž nie Aki. Namiesto toho sa pred ním roztiahla v celej svojej kráse. Diabli sa tam mohli kŕmiť zvyškami ľudského utrpenia, chtíču, chamtivosti či hanby, bez toho, aby si ich niekto povšimol. Aki jazdil ulicami s takou sústredenosťou, akej ho naučili roky prenasledovania pekelných stvorení na miestach, na ktoré sa väčšina ľudí snažila zabudnúť. Čierny sedan sa prikradol k obrubníku. Sedel opodiaľ v tichosti dobrých pár minút. Sústredil sa na to, čo nedávalo zmysel: zvláštne, plaziace tiene, zápach síry a hnijúceho mäsa spolu s ďalšími náznakmi prítomnosti démona. K Akiho prekvapeniu sa mu pod kožu nevryla zlovestná predtucha, avšak nebol jediný, kto prišiel v tú noc na lov. Opodiaľ spoza rohu vyšla skupinka opitých úradníkov.
Stavím sa, že toto sú tí, čo volali a len sa zľakli vlastného odrazu v kaluži šťaniek.
Pery sa mu zvlnili do úškrnu. Popri lacných podnikoch postávali prostitútky. Ich šaty boli krátke ako opasky. Nezanechávali veľa priestoru fantázii. Mnohé tie dievčatá pôsobili, že sotva prekročili hranicu dospelosti. Niektoré pokrikovali na prechádzajúce autá, predávajúc plané sľuby, zatiaľ čo iné postávali bokom a čakali, až ich klient osloví prvý, v hre na nervy s dôstojnosťou. Diabli konali podľa svojich prirodzených inštinktov dravca, ibaže celá Červená štvrť dávno pohltila seba samú. Diabli sa ukázali ako vedľajší produkt všedných hrôz páchaných ľuďmi voči sebe navzájom – obchodovanie s ľuďmi, činnosť gangov, sexuálne zneužívanie, drogy – ktoré sa odohrávali v týchto zastrčených rohoch, kde sa s peniazmi a telami zaobchádzalo s neľudskou ľahostajnosťou. Aki sa držal v bezpečnej vzdialenosti – dosť blízko na to, aby pozorne sledoval dianie, a pritom dosť ďaleko, aby nebol vtiahnutý do centra diania.
Neznášal to.
Nie pre morálne súdy, hoci poznal lovcov, ktorí pohŕdali tými uviaznutými na tomto mieste. Často aj takých, ktorí si za chvíľky s nimi platili. Aki však nenávidel byť konfrontovaný s vedomím, ako ľahko môže byť človek pohltený okolnosťami. Dlhy, závislosť, rodinné povinnosti, krutosť, falošná nádej, lži. Chápal, že mnohí prítomní boli zahnaní do kúta bez možnosti voľby vecami, ktoré sa môžu prihodiť komukoľvek.
Jeho ruka zablúdila do priehradky na rukavice. Napätie narastalo. Žalúdok sa mu scvrkol do vlašského orecha. Na zlomok sekundy Aki bojoval s nutkaním vytiahnuť to, čo ležalo vo vnútri pokrčeného papierového vrecka.
Ešte tri hodiny, povzdychol. Mal by som prestať!
Jeho véčkový telefón vo vnútornom vrecku sa rozvibroval ako rozzúrený sršeň uväznený v látke. Ten zvuk prinútil mladého muža precitnúť. Vytiahol ho a vyklopil. Na malom limetkovozelenom displeji sa objavila správa od Himeno. Kto iný by to bol? Nikto mu neposielal textové správy okrem nej, Kishibeho a Denjiho, keď sa chcel sťažovať na Power, alebo jej, pretože postláčala náhodné tlačidlá naraz. Keď sa to stalo prvýkrát, Aki to dával za vinu ich mačke.
[ 21:53 ] kde si, zlato? zastav sa. mám pivo a cigy. vykašli sa na tú hliadku a napi sa so mnou!!! :-P
[ 22:08 ] Pracujem. Možno sa ozvem neskôr. A, prosím ťa, Himeno, nehovor mi zlatko.
Telefón opäť zavibroval krátko nato.
[ 22:10 ] vždy hovoríš možno! čo znamená nie!!! :-/ nevyzeráš ok
Nič.
[ 22:36 ] hovor so mnou!!! prečo ma ignoruješ, snažím sa ti pomôcť!!!!!!!!!
[ 22:40 ] spíš vôbec? alebo stále trpíš nespavosťou? jedol si dnes?
Ubehlo jedenásť minút.
[ 22:51 ] hej... robíš to znova, že? áno alebo nie. prestaň mi klamať, aki!!! to je to najmenej, čo môžeš urobiť!
[ 23:59 ] daj mi vedieť, keď skončíš, nemôžem spať, kým neviem, že si v poriadku... prepáč, že sa pýtam.
[ 23:30 ] prisahám, že sa správaš, ako keby si ma nenávidel....
[ 23:30 ] zavolaj mi, keď budeš môcť, prosím…
Aki váhal, či pohnúť palcom. V predstavách sa mu vynorila Himeno rozvalená na gauči, píšuca jednou rukou, s popolníkom na opierke a televízorom nahlas pusteným v pozadí, aby mala spoločnosť. Už čo-to popila. Odkedy sa začal zotavovať, krúžila okolo neho s o to väčšou vervou. Himeno sa čoraz častejšie objavovala na jeho prahu bez pozvania a správala sa, akoby sa mal každú chvíľu rozpadnúť na márne kúsky. Bolo mu z toho nepríjemne, tak ako keď sa o niekoho starajú ľudia, na ktorom im skutočne záleží. Bolo to dojímavé, ale aj dusivé. Čím viac sa mu Himeno snažila priblížiť, tým viac sa od nej vzďaľoval. Zovrel čelusť. Tupá bolesť sa presunula z boku na hruď. Aki hodil telefón do priehradky vedľa vrecka. Nosili jeho hanbu, takisto ako nevypovedané obvinenia Himeno. Z nejakého dôvodu mu u nej tie lži nikdy neprešli.
Neodpovedal.
V spätnom zrkadle sa oddelila od radu drobná ženská postava. Kráča priamo k Akiho autu. Žena podišla bližšie, pritisla tvár ku sklu a zaklopala. Aki bubnoval prstami po volante. Neotočil k nej hlavu. Musela počkať. Lovcov pohľad zostal upretý na nápisy hlásajúce cenu za hodinu spoločnosti v nádeji, že sa táto nečakaná prekážka rozplynie do vzduchu. K jeho nevôli sa znova ozvalo klop-klop-klop, akoby moľa vrážala do žiarovky, dokiaľ by nezdochla. Spustil okienko. Prostitútka sa naklonila dovnútra a v nose ho hneď pošteklil sladký vanilkový parfém. A ešte niečo iné – možno jej prirodzená vôňa, možno dokonca strach.
„Čauko, fešák! Hľadáš spoločnosť? Nestojím veľa, nepýtam sa na mená a rada ti zahrejem kolená,“ zapriadla.
Jej hlas! Bol to hlas tej ženy, ktorá akoby čítala naspamäť naučený scenár, príliš piskľavo na to, aby znela úprimne a nenútene. Snažila sa pôsobiť provokatívne, hoci Akimu pripomínala skôr dieťa hrajúce sa na dospelého. Svetlá na palubnej doske osvetlili jej tvár. Akiho pozornosť skĺzla popri nej, prudko sa odvrátil a neveriacky ju zasa upriamil na prostitútku, akoby sa mu to celé len zdalo.
Nie. Nie, to nemôže byť pravda!
Uvedomenie ho zasiahlo ako päsť do brucha.
„Kobeni?“
Nič.
Aki na ňu zízal, snažiac sa zosúladiť obraz plachej lovkyne démonov so ženou stojacej pred ním. Dúfal, že mýli. Tak strašne v to dúfal! Musela to byť neznáma so známou tvárou, ktorá sa náhodou niesla ako ona, znela ako ona, aj vyžarovala rovnakú auru koristi ako ona.
„Higashiyama,“ skúsil to znova Aki a opravil sa. „Čo tu robíš?“
Jeho tón znel tvrdšie, než zamýšľal. Odkašľal si. Hlúpa otázka. Aki mohol vyvodiť závery už z jej držania tela, oblečenia a dôvodu, prečo ho oslovila. Ale časť neho si žiadala odpoveď, lebo jeho myseľ stále odmietala veriť. Po prvýkrát v živote si želal, aby sa mýlil. Aki si všimol záblesk poznania v jej veľkých očiach, čo mu pripomínali srnu, ktorý vzápätí vystriedala hlboká hanba. Kobeni sa zháčila. Vydala zvuk, ktorý by mohol byť vzlykom, keby ho neprehltla. Falošný našpúlený výraz zmizol z jej tváre. Farba z jej líc sa odliala. Otvorila ústa a naprázdno ich zasa zavrela. Nevydala ani hlásku. Trasúca sa Kobeni urobila krok vzad. Ruku stiahla, akoby okienko horelo ako pec.
„J-Ja,“ zajakala sa. Zvodkyňa sa vytratila a namiesto nej jej miesto zastala žena, ktorú si pridobre pamätal. „Netuším, o čom to hovoríte, pane! Nevolám sa tak. Teda… Veľmi sa ospravedlňujem, že som vás obťažovala!“
Žena sa chystala otočiť a ujsť do tmavých uličiek.
Utečie, s hrôzou si uvedomil!
Kobeni sa narovnala tak rýchlo, že si udrela hlavu o strechu auta. Aki sa trhol nad tupým buchnutím. Zapotácala sa na vysokých podpätkoch, ignorovala bolesť, hoci sa jej točila hlava, a zakryla si rukami tvár zmáčenú slzami, akoby tým gestom mohla skryť vlastné zahanbenie.
Aki rozrazil dvere a vyskočil von! Jeho telo zareagovalo ostrým protestom. Napriek tomu ju musel zastaviť. Kobeni síce poháňal číry pud uniknúť, zato Akiho inštinkty boli vycibrené rokmi lovu oveľa rýchlejších a nebezpečnejších príšer ako ona. Aki natiahol ruku a zdrapol Kobeni za predlaktie. Z jej hrdla sa vydral ston. Ten dotyk Kobeni donútil zastaviť.
„Stoj! Musíme sa porozprávať. Daj mi päť minút!“
„P-Prosím,“ zúfalo hlesla, „pustite ma! Nechcem problémy. Bola to chyba, pane, prepáčte!“
Aki ignoroval jej prosby. Je strašná klamárka. Jej zhrbený postoj, holé nohy a pera, ktorú si rozhryzla, dojali mladíka. Neniesol za ňu zodpovednosť. Konal na základe ochranného inštinktu a hlboko zakoreneného zmyslu pre povinnosť. Zvesil plecia v snahe pôsobiť menej odstrašujúco. Zvolil rovnaký prístup ako v prípade civilistov počas útokov.
„Neprišiel som ťa zatknúť. Poslali ma sem na hliadku. Dostali sme hlásenie o démonovi, ktorý sa možno skrýva v tejto štvrti. Ešte nevieme, čo je zač, ani aký je silný, ani či svedkovia hovorili pravdu. Ale sama dobre vieš, akí sú diabli. Sú hladní a živia sa ľuďmi, ktorí sú osamelí a vystrašení. Ty si živá návnada!“
„N-Nie…“
„Padaj do auta!“ zvrieskol.
„Daj mi pokoj!“ skríkla späť. „Ak tu zostaneš a o niečo sa pokúsiš… Dopekla, ak zistia, že sme sa rozprávali, len sa pre mňa všetko zhorší!“
Kobenina nevraživosť lovca zaskočila. Zamĺkol a povolil stisk.
„Dokonči, prečo si sem prišiel, a zabudni, že sme sa stretli. Zabudni, že vôbec existujem! To by mi pomohlo! Robím, čo môžem. To my všetci, nie? Ty a tvoja misia, ja a… Toto. Prežívame, ako sa dá. Už nie som to dievča, s ktorým si trénoval.“ Do očí sa jej nahrnuli slzy. Jej tvár sa skrútila do grimasy v snahe ich zadržať. „Musím ísť, Hayakawa, naozaj musím. Zákazníci čakajú a ak sa príliš zdržím, tak…“
Kobeni vymanila ruku z jeho zovretia a otočila sa chrbtom k bývalému kolegovi. On netušil, čo povedať.
„Nemôžem,“ šepol slabým hlasom. „Vieš, že nemôžem! Kobeni, ak je to, čo tvrdia, pravda, zomrieš!“
„A čo s tým? Čo na tom záleží?“
Aki s údesom hľadel na jej vzďaľujúcu sa postavu. Neviditeľná sila ho primela vrátiť sa do auta, neschopný viac namietať. Kobeni sa pobrala preč opačným smerom bez toho, aby ju lovec nasledoval.
Dávaj na seba pozor. Ty a tvoje priateľky… Prosím, nezomrite.
Tieto myšlienky mu vírili v hlave, nikdy však neboli vyslovené nahlas. Sledovať, ako odchádza po druhýkrát, bolelo inak. Jeho inštinkty kričali! A predsa zostal prirastený k sedadlu. Tí dvaja sa zrkadlili – uviazli určení na to, aby ich iní požuli a vypľuli. Aki sa už dávno naučil potláčať city. A predsa ho výčitka, že opúšťa Kobeni, prenasledovala viac, než by kedy mohol akýkoľvek démon.
Rozohralo sa jeho zvonenie. Išlo už o tretí hovor v poradí z toho istého čísla, čo nepatrilo Himeno.
Zdvihol.
„Dobrý večer, Hayakawa,“ pozdravila slečna Makima. Od vykania neupúšťala ani keď spolu hovorili v súkromí. „Nezdvíhali ste mi telefón. Začínala som sa báť. Ako sa vám darí na hliadke?“
„Bez problémov,“ klamal. „Všetko je v poriadku. Zatiaľ som si nevšimol žiadne náznaky prítomnosti démona.“
„Chápem. No, to je teda na dnes všetko. Trochu si oddýchnite a zajtra doobeda sa zastavte na centrále. Najlepšie zavčasu ráno, pokiaľ sa vám bude dať. Rada by som si vypočula vaše hlásenie osobne.“
„Iste, madam.“
Linka sa vzápätí prerušila.
Niekde v diaľke zavýjala siréna, akoby nariekalo samotné mesto. Aki za sebou zanechal štvrť ako ranu, na ktorú bol príliš slabý, aby ju ošetril. Zajtra urobí presne to, čo mu bolo nakázané. Zajtra sa pokúsi zabudnúť na Kobeni, prosiac ho, nech vymaže všetky svoje spomienky na ňu.
Načiahol sa po papierovú tašku.
Ach, aká tenká bola hranica medzi niečou záchranou a byť svedkom jeho skonu.
Ach, aké ľahké bolo stratiť známych v takto veľkom svete!